HISTAMÍN A CESTOVANIE – ČASŤ 1.

Pre tých, ktorí len nedávno zistili, že ich zdravotné ťažkosti plynú zo strašiaka menom histamín, môže téma cestovania znamenať nočnú moru. My sme sa včera večer vrátili z roudtripu po Balkáne a dovolenky na Korčuli; ja histaminik a môj manžel nehistaminik. Rozhodla som sa spísať moje skúsenosti a zopár (dúfam) užitočných rád pre histaminikov na užívanie si cestovania bez komplikácií. Keď som sa pustila do písania a zapísala prvú A4-ku, povedala som si, že asi bude lepšie tento blog post rozdeliť na viacero, aby vás čítanie neomrzelo.
Tak teda časť prvá:
Vyrážame

Streda, 19.7.

6.00 varenie raňajok vo forme ovseno-pšenovej kaša so strúhaným jablkom, konopnými a ľanovými semiačkami. Príprava sendvičov na cestu: kváskový chlebík z Yeme, teľacie na prírodno z Fresh marketu, listový šalát a uhorka od kamoškinej maminy zo záhradky (ďakujeme Joli :)). Tak to by sme mali. Obed je vybavený. Balíme ešte nejaké suché chlebíky (ryžové, špaldové, amarantové) a ovocie na cestu.
Cesta je dlhá, teplo ako sa na júl patrí. Našou prvou zastávkou je Belehrad. Ideme cez Maďarsko. Na srbských hraniciach čakáme dobré 2,5 hodiny, vychutnávame si sendviče, cez spotify hrá Bruce Springsteen.
Belehrad: perfektný, úplne novo prerobený dizajnový apartmán v centre, má aj kuchyňu, no po takej ceste sa nám variť nechce. Ide sa do mesta na večeru. V reštaurácií v krásnej bohémskej uličke pozerám do menu a dumám, čo si dať, aby som zahnala už celkom ukrutný hlad bez rizika histamínovej reakcie. Balkán je doť mäsožrútsky a tak si dávam plátky jeleňa s grilovanou zeleninou. Výborné.
Keď si ako prílohu obednávate grilovanú zeleninu, nezabudnite sa spýtať o akú zeleninu ide, aby ste sa mohli vyhnúť paradajkám a baklažánu. Ja si obvykle vyslovene vypýtam grilovanú cukinu a papriku, prípadne pár mrkvičiek či varenú kukuricu k tomu. Prvý deň za nami, absolútne bez reakcie. 🙂

Štvrtok 20.7.

Druhý deň doobeda si ideme pozrieť centrum a trhy v Belehrade, kde doplníme zásoby ovocia a zeleniny. Na obed sa vyberáme do reštaurácie, ktorú nám odporučila kamoška, keďže Belehrad je jej srdcovkou (ďakujeme Dimi :)). Je mimo centra, na sídlisku, volá sa Par.co. Peťo si dáva domácu paradajkovú polievku, ktorá vyzerá fakt chutne a jarné závitky. Ja si dávam zeleninový šalát. Naozaj ma nenapadlo pýtať sa či šalát neobsahuje zeler a kedže mám na zeler alergiu, musím požiadať čašníka o výmenu šalátu. Príjemnému čašníkovi je očividne ľúto, že mám nakoniec jeden šalát za cenu dvoch a tak nám tesne pred odchodom prinesie kus koláča s dvoma lyžičkami na účet podniku. A tak sa s úsmevom na perách vydávame na cestu do Sarajeva.
Cesta trvá naozaj dlho, dlhšie ako sme čakali, aj navigácia sa rozhodla, že za 5 hodín to nedáme a prepočítala príjazd o 2 hodinky neskôr ako sme čakali. Žiadne diaľnice, len kľukaté kopcovité no nádherné cestičky.
18.00 Sarajevo stále v nedohľadne. Navigácia ukazuje príjazd až o 9tej. Hlad je celkom veľký nepriateľ nielen pre histaminikov. A tak chrúmem suché chlebíky na záchranu. 20.00 hurá támhle za kopcem je Sarajevo. 🙂
Večera: diétna cukinová polievka (rozumej cukina opečená na olivovom oleji, povarená vo vode, zmixovaná s trochou rastlinného mlieka).
Ďalší deň bez reakcie. Tešíme sa obaja a ukladáme sa do postele, aby sme si mohli zajtra naplno vychutnať Sarajevo, ktoré na nás hneď na prvý pohľad zapôsobilo.
…to be continued…
PORADÍME VÁM S JEDÁLNIČKOM?

Leave a Comment